Spisovateľka JK Rowlingová môže byť určite hrdá. Septalogie kníh o Harry Potterovi nielenže jej zarobila neskutočné peniaze, borila rekordy a spúšťali davové šialenstvo, ale hlavne priviedla veľa detí späť ku čítanie.
Filmový priemysel by si asi nikdy neodpustil, keby sa na tejto mánii nesvezl. Z celosvetového fenoménu sa totiž zákonite stáva aj stroj na peniaze, a keď je čitateľovi dajú aj za lístok do kina, prečo toho nevyužiť. Opačne to napokon často funguje tiež.
A tak sa Potter dostal do kín. A pre istotu si komerčné trhák producenti poistili i režijné zárukou menom Chris Columbus. Jeho meno totiž v zámorí na poli rodinných filmov znamená to isté, čo u nás Zdeněk Troška v kategórii rozprávka - jedno, aké to je. Ľudí proste prídu.
Z filmu Harry Potter a Kameň mudrcov
Podarilo sa, Kameň mudrcov, ako sa prvá časť volala, bol farebný zábavný film, zároveň sterilné ako chirurgický nástroj. Proste solídny, svižná detská podívaná, u ktorej netrpeli ani rodičia.
Film zabodoval a úspech - najmä vo filmovom priemysle - plodí pokračovanie. A tak o rok neskôr uzrela plátna kín Tajomná komnata. A zase Chris Columbus, zase veľa farbičiek a do poslednej vety dovysvětlený príbeh.
Tajomná komnata tak znamenala kvalitatívne zostup smerom dole. Naviac v tretej knihe, Väzni z Azkabanu, bolo treba trochu "upraviť" barvotiskovost Columbusových obrázkov smerom k temnejším odtieňom. A tak sa objavil zázrak v potterovskej ságe, režisér menom Alfonso Cuarón.
Potterovští fanúšikovia, ktorí videli jeho Mexickú jazdu, sa možno mohli cítiť trošku vystrašení. Lenže Cuarón prišiel, natočil a zvíťazil. Predlohu si drzo pretavil do svojej predstavy a tu naservíroval spôsobom, z ktorého niekomu dodnes ostáva rozum stáť.
Potter a spol. už neboli rozjívená milé deti deklamující ako na školskej akadémii. Preč bola pestrá farebná paleta čarodejníckeho univerza. Okolo školy čiar v Bradaviciach sa zrazu valili ťažké dažďové mraky a vŕba mlátička prestala byť roztomilým stromom. Popravovalo sa nevinná zvieratá, vlkolaci viedli krvavé súboje sa animágmi. Harry Potter po prvýkrát ukázal, že v ňom driemu sakramentsky silné emócie a nad tým krúžili a všetko ľadovým dychom zastrešovala odpudivá Dementori.
Väzeň z Azkabanu sa proste podaril. A teraz už vieme, že až do konca celej filmovej ságy si udrží vďaka režisérovej drzosti a jedinečnému videnie čarodejníckeho sveta výsadné postavenie.
O to horšie bolo precitnutie u štvrtého dielu s podtitulom Ohnivá čaša. Ten dostal na starosti Mike Newell, ktorý síce s prehľadom zvládol komédii Štyri svadby a jeden pohreb, ale svojím spôsobom zlomový diel potterovskej ságy mu trestuhodne pretiekol medzi prstami.
Prečo zlomový? Pán zla Voldemort v ňom dostal konkrétne - a vlastne veľmi nápaditú - podobu a Harry Potter konečne vedel, proti komu bude ešte tri roky bojovať. Umrelo pár nevinných ľudí. A malo by začať ísť do tuhého. Lenže išlo skôr do rozplizlého. Iste, Ohnivý pohár ponúkol pár zábavných momentov. Hrdinovia začali dospievať, prebudili sa hormóny a skôr než o učenie im išlo o to, koho zbaliť na vianočný ples. Áno, komédia Newell vie.
V Ohnivej pohára sa tancovalo, flirtovala a Voldemort dostal konkrétnu tvár.
Lenže zvyšok ako by nebol. Vo finále, v ktorom sa za pomerne dramatických okolností zrodil Voldemort, bolo vo výsledku napätie pomenej az démona sa stal len afektovane plešoun, čo si neporadil so štrnásťročným usmrkancem.
Ostatne reakcie na film boli naskrz vlažné. Preto štúdia Warner Bros. urobila radikálny rez - k adaptácii piatej knihy, Fénixovho rádu, prizvali nielen iného režiséra, ale i scenáristu a skladateľa. Vyplatilo sa. Fanúšikovia síce David Yates, do tej doby cenenému televíznemu režisérovi, moc nedôverovali, ale obavy sa ukázali ako nepárne.
Ságu totiž dostal do rúk človek, ktorý síce vedel, že efekty sú dôležité, ale celý potterovský príbeh vnímal skôr ako emóciami nabité psychologická dráma. Ruku v ruke s radikálnou adaptáciou z pera Michaela Goldenberg vznikol veľa silný snímku.
Ťažko preto povedať, prečo sa výrobcovia vrátili pri šiestom pokračovaní k práci scenáristu Steve Kloves, ktorý má na svedomí prvé štyri diely. Kloves sa totiž na rozdiel od Goldenberg zmohol len na otrocké "vyzobání" všetkého podstatného. Bez súvislostí. A zatiaľ čo Cuarón to dokázal zabaliť do svojej fantázie, Yates mal zviazané ruky.
Môžeme sa len dohadovať, kto mu je zviazal alebo kto mu zakázal radikálne zasiahnuť. Nezostalo mu teda nič iné, ako slabý a nelogický scenár pojať po svojom. A vďaka Bohu sa mu to podarilo. Až do úplného konca.
To, čo Newell nezvládol v Ohnivej pohári, totiž rezbu búrlivých sa hormónov spolu s hlavnou líniou s čím ďalej tým hororovějším príbehom, Yates v Princovi dvojakej krvi ukočíroval s prehľadom. Navyše si na neho herci evidentne zvykli a začali mu dôverovať.
Zúročilo sa to v rozdelenej adaptácii poslednej časti nazvanej Dary smrti. Mantru výrobcov o "nezhustitelnosti" poslednej knihy do jedného filmu prejdime s nadhľadom. Už Fénixov rád pripomínal v knižnej podobe skôr tehlu na ubíjení vorvaňov a napriek tomu z nej vznikla svižná a pomerne krátka adaptácie. V prípade Darov bola evidentná túžba po väčšom a stopercentne istom zisku.
Z ČERVENÉHO KOBERCE: Potter naposledy padol "matke" Rowlingovej do náručia. Díval sa celý svet.
Z RECENZIA: Je to monumentálne biograf, rozplýva sa tlač nad posledným Potterom.
Z DĚKOVAČEK: Hermiona s Rowlingovou plakali, Ronovi došiel dych.
Aj tak sa posledných, dosť možno z čisto ekonomického záujmu rozdelených filmov Yates zhostil so cťou. Prvá časť mala svižný rozjazd a dotiahla to so všetkou silou cez putovanie za kúsky Voldemortovej duše až do kľúčového okamihu, keď pán zla získal najmocnejší čarodejnícku paličku.
Druhá časť má dynamiku úplne opačnú. Pomalší rozjazd rýchlo graduje do silného finále, plného emócií a efektov. A to všetko bez najmenšej straty režisérovho záujmu o psychológiu postáv a vypjatost jednotlivých pasáží.
Oba posledné filmy pritom pri súvislom sledovaní tvoria dohromady sympaticky jednotný celok, o ktorý boli diváci v kinosálach polročné pauzou bohužiaľ pripravení.
Ak má teda Potterovská sága nejaké hviezdy, okrem hereckých, sú nimi práve David Yates a Alfonso Cuarón. Yates za kompaktnosť všetkých svojich štyroch filmov - aj cez polená, ktoré mu pod nohy hádzal scenárista, Cuarón potom za originálny pohľad a sympatickú drzosť, s akou sa predlohe vzoprel.
V celku ide o úctyhodnú sériu - ponúkla nielen vďačné príležitosti pre britskú hereckú elitu reprezentovanú menami ako Rickman, Smithová, Fiennes či Stautonová, ale aj pohľad štyroch odlišných režisérov na jednu látku.
Všetci potom, až na jednu vyššie menovanou výnimku, museli prekonať prekážku v podobe scenáristickej práce Steve Kloves. A ťažko im uprieť pokus o svoje videnie potterovského sveta.
Filmový Harry Potter je ojedinelá sága. Rozsahom i rôznorodosťou. A nech k jej jednotlivým častiam máme akékoľvek výhrady, nemožno jej uprieť fakt, že udržala záujem divákov dlhých desať rokov. To si poklonu zaslúžia.