Sú filmy, pri ktorých sledovaní Vám spadne sánka a Vy ju musíte začať svojpomocne hľadať. Zmôžete sa však len na slepé šmátranie po zemi, dúfajúc v jej náhodné nahmatanie, nakoľko tvrdošijne odmietate odtrhnúť oči od obrazovky, aby Vám neunikla či i len jediná sekunda príbehu. No a potom sú filmy ako Avatar. Pri nich Vám samozrejme sánka spadne tiež, lenže s tým rozdielom, že okamžite zabudnete, že ste nejakú vôbec mali. Nielenže ju nebudete hľadať, kým sa film neskončí, ale nenapadne Vás to ani dávno po jeho vzhliadnutí. Vypnete televízor, prečítate si noviny, uvaríte čaj, zájdete na prechádzku, pozriete si film znovu, pretože ste ho už pár hodín nevideli (je to na nevydržanie), a keď si večer ľahnete do postele s tým, že idete spať, uvedomíte si, že máte celý čas pootvorené ústa a muchy si v nich dávno urobili žúr. Až vtedy Vám to celé dojde, pochopíte, aký skvost ste to vlastne videli, v ústach narobíte poriadky a potom ich konečne spokojne zavriete.